Autorka je výskumníčka Amnesty International Slovensko
Za krízu bývania, ktorej na Slovensku čelíme, vďačíme politikom. Už dekády ignorujú fakt, že adekvátne bývanie nie je za odmenu, ale je ľudským právom, ktoré sa Slovensko zaviazalo rešpektovať a chrániť. Výsledkom sú desaťtisíce ľudí v bytovej núdzi, ktorí žijú v neadekvátnych obydliach či na ulici, a systematicky porušované právo na bývanie.
Spomínanú politickú ignoranciu treba vnímať ako vedomé rozhodnutie väčšiny politikov, že budú upierať právo na dôstojný život ľuďom, ktorí si nemôžu dovoliť vlastné bývanie. Nejde pritom o rozhodnutie jednej vlády, ale o hanebné antisociálne kontinuum slovenskej politiky. Politici, ktorí majú spravovať krajinu a chrániť ľudské práva všetkých z nás, týmto prístupom vybudovali masívnu hrádzu proti dôstojnosti.
Nedosiahnuteľná potreba bývať
Treba uznať, že táto hrádza je postavená dômyselne. Jej súčasťou sú komponenty, ktoré efektívne udržiavajú adekvátne bývanie pre mnohých len v rovine nesplniteľných snov. Viaceré z týchto komponentov sme detailne zanalyzovali v čerstvo vydanej výskumnej správe Nedosiahnuteľná potreba bývať.
Ide napríklad o ohromne nízky počet verejných nájomných bytov, ktoré predstavujú menej ako dve percentá všetkých bytov na Slovensku. Tento absurdný počet pritom spravujú mestá a obce, ktoré sa boria s nedostatočnou finančnou a metodickou podporou od štátu. Výsledkom je, že hoci tisíce ľudí potrebujú bývanie bezodkladne, čakacie lehoty na mestské nájomné byty sa pohybujú od jedného do šiestich rokov.
Ďalším komponentom je nefunkčný príspevok na bývanie. Ide o jedinú štátnu podporu v oblasti bývania, ktorej cieľom je pomôcť domácnostiam pokryť náklady na zabezpečenie primeraného bývania. V súčasnej výške a pri súčasnom nastavení neplní deklarovaný účel a je skôr výsmechom štátu do tváre tých, ktorí čelia bytovej núdzi.
Smutnou realitou je, že dostupnosť tohto malého počtu verejných nájomných bytov v rukách miest a obcí má veľmi ďaleko od ideálu. Samosprávy si často nastavujú rozličné podmienky, ktoré nízkopríjmovým domácnostiam výrazne sťažujú možnosť bývať. Z podmienok sa tak stávajú bariéry, medzi ktoré patrí napríklad podmienka minimálneho príjmu, vysokej zábezpeky, podmienka trvalého pobytu na území mesta a podmienka neexistencie dlhu voči mestu.
Aj v tejto oblasti nachádzame desivé dôsledky inštitucionálneho rasizmu a diskriminácie. Rómske domácnosti sú segregované a umiestňované do technicky nevyhovujúcich obydlí s neadekvátne krátkymi nájomnými zmluvami a nedostatkom sociálnej podpory.
Vo viacerých mestách na Slovensku sú ľuďom v bytovej núdzi k dispozícii nocľahárne, útulky a iné podobné zariadenia. Úlohou týchto sociálnych služieb je však pomáhať v krízových či akútnych situáciách, nie poskytovať dlhodobú náhradu za adekvátne bývanie, ktoré tieto služby za žiadnych okolností nemôžu suplovať. V praxi ich však štát a samosprávy často vnímajú v absolútnom rozpore s ich úlohou, a teda ako náhradu za nedostatočný fond verejného bývania.
Navyše, v zariadeniach sociálnych služieb sú nastavené prísne podmienky, ktoré užívateľkám a užívateľom neposkytujú priestor na samostatné rozhodovanie o vlastnom čase a živote. To dokonca zahŕňa obmedzovanie pohybu a návštev, neplatenú prácu, obmedzenia maximálnej dĺžky pobytu v zariadení a pod.
Aby toho nebolo málo, systémy, ktoré mestá vytvárajú na „podporu“ bývania, stoja na princípoch prestupnosti a zásluhovosti. Mestá ich založili na dnes už prekonanom presvedčení, že ľudia v bytovej núdzi „nevedia bývať“, hoci úspešné príklady z iných krajín dokazujú, že tento systém treba opustiť a nahradiť ho prístupom založeným na dostupnosti adekvátneho bývania.
Právo na bývanie
Všetci vrátane politikov dobre vieme, že adekvátne bývanie je viac ako štyri steny a strecha. Je to právo na život na mieste, ktoré svojim obyvateľom a obyvateľkám poskytuje bezpečie, pokoj a dôstojnosť. Aj letmá kontrola slovenských záväzkov v oblasti ľudských práv odhalí, že adekvátne bývanie musí zahŕňať také kritériá, ako je bezpečnosť právnych vzťahov, dostupnosť služieb a infraštruktúry, cenová dostupnosť, obývateľnosť, prístupnosť, vhodná lokalita a kultúrna primeranosť.
Rešpektovanie práva na bývanie neznamená, že štáty majú postaviť bývanie pre všetkých obyvateľov a obyvateľky štátu. Znamená však to, že štát musí konať tak, aby ukončoval bezdomovectvo a predchádzal mu, teda zabezpečil ochranu pred núteným vysťahovaním a diskrimináciou a zohľadňoval aj potreby zraniteľných skupín obyvateľstva.
Pri napĺňaní práva na bývanie platí, že štáty na to môžu ísť postupne, no musí byť zrejmé, že toto „postupne“ zahŕňa maximálne využitie všetkých dostupných a vhodných prostriedkov a opatrení.
S riešením bývania je to trochu ako so sadením stromov. Najlepší čas bol pred dvadsiatimi rokmi, druhý najlepší je dnes. Od politikov sme už počuli rozličné sľuby, ktorých realizácia mala bytovú krízu vyriešiť. Zostalo však len pri slovách. Už by bolo naozaj vhodné, aby začali aj konať.
Ak netušia, kde začať, môžu si prečítať výskum Nedosiahnuteľná potreba bývať.
